Jeden život

A vtedy sa uzreli. Rozbehli sa jeden k druhému. So slzami v očiach sa mu zavesila okolo krku, on si ju pevne pritisol k sebe. V duchaplnom náručí sa jej opýtal, " milujete ma?". "Koho ak nie vás drahý môj" odpovedala mu. "Ako vlastného brata" dodala. Trochu ho to zarazilo a tak sa rozhodol spýtať inú otázku. "Pobozkali by ste ma?". Zostala v nemom úžase a chvíľu nevedela, čo povedať, no nakoniec dodala, "Nemôžem, nebolo by to správne." Nedal sa a pokračoval. "Nemôžete? Vy musíte, necítite tú iskru medzi nami tak ako ja? Necítite ten chtíč? Ten iný vzduch vôkol nás? Život je len jeden, nepremárnite ho "správnymi vecami". Bránila sa, "nemôžem mať rada viac ľudí, pochopte to. Ak spolu máme byť budeme, no nechcem porúšať kódex, ký mi bol daný." Prehrabával jej vlasy a uprene jej hľadel do očí. Nevedel čo má ešte dodať. Bola oddaná a strach nepoznala. Bola to čistá duša. Pobozkala ho na líce, on jej opätoval bozk na vrchný ret a dal jej vrúcne zbohom. Dúfal, že ju čoskoro uvidí a už bude navždy len jeho. Navždy.